Vitajte na Cykloželezničke! Projekt Cykloželeznička je inšpirovaný európskym typom projektov „From-rails-to-trails“, zmenou bývalých železničiek – lesných, úzkokoľajných, obslužných… na cyklistické cestičky či cykloturistické trasy. „Cykloželeznička Prešov – Zlatá Baňa“ vedie trasou pôvodného plavebného kanála zo 17.stor. určeného pre splav dreva zo Slanských vrchov do Solivarov, neskôr, v 19. stor. nahradeného lesnou železničkou s rovnakým účelom a v 20. stor. bola časť trasy na krátke obdobie premenená na Pioniersku železničku. Čo spája Cykloželeznička? Trasa spája významné miesta v doline potoka Delňa od mestskej časti Solivar – svetoznáme soľné bane cez kataster obce Dulová Ves – historicky najstaršia dielňa na výrobu pušného prachu a Boltocký mlyn, Kokošovce – chránená Kokošovská dubina, miesto zastavenia cisárovnej Alžbety počas jej návštevy Slanských vrchov a Zlatá Baňa – obec s tradíciou ťažby zlata, ortute. Plánovaná trasa konči v tesnej blízkosti Dubníckych opálových baní – svetovo unikátne hlbinné bane na ťažbu drahého opálu.

Prvá písomná zmienka o soľnom prameni v Solivare pochádza z roku 1223. V 16tom storočí sa zmenila technológia ťažby, ktorá si vyžadovala stále viac dreva a keďže blízke lesy boli vyťažené muselo sa drevo dovážať zo vzdialenejších lokalít. O výstavbe splavného kanála rozhodla v 17 storočí komisia cisárskej dvornej komory. Technická dokumentácia na výstavbu tohto kanál je jednou z najstarších technických dokumentácií k výstavbe lesného technického diela na území bývalého Rakúsko-Uhorska. Drevený kanál postavený na pilotných podperách, pred vyústením sa kanál delil na dva úseky v tvare V. Na potoku Delňa, pred vtokom do umelého kanála, bolo koryto prehradené hrabľami na zachytávanie plaveného dreva, usmerňovaného prostredníctvom stavidla do kanálu. Plavebný kanál sa dal využívať len v jarných a jesenných mesiacoch, nevyužívanie hámrov, píl a mlynov počas leta a problémy s prevádzkov soľného závodu. Rozhodlo sa o výstavbe zberných nádržiek na vykompenzovanie prevádzke v suchom období a jednak boli prevenciou pred povodňami – voda v nádržkách nestačila na bežnú prevádzku. Potreba vybudovania nového predĺženého a prehĺbeného kanála po zaplavení ťažnej jamy Leopold vo februári 1752, soľnaka bola veľmi kvalitná a preto bola potreba splavovania dreva zo širšieho okolia, z oblasti Zlatá Baňa. Po roku 1800 boli otvorené dve nové varne František a Ferdinand. Novú priehradu a plavebný kanál sa začal budovať v roku 1819 pod dozorom kráľovského stavebného adjunkta Jozefa Lechnera z Košíc. Výstavba sa skončila v roku 1821. Priehrada mala drevenú zrubovú konštrukciu vyplnenú hlinitým tesniacim materiálom. V pričnom reze mala tvar lichobežníka s výškou 3 m. Na reguláciu rietokov bol vybudovaný tehlový objekt, tabuľový uzáver s rozmerm 70 x 70 cm sa ovládal ručne zo stážneho domčeka na korune preihrady. Na odvodnenie povodňových prietokov vybudovali bezpečnostný priepad z kamenného muriva. Voda z priehrany napájala plavebný kanál od Zlatej Bane po Sigord, pozdĺž potoka Delne a ten za Kokošovcami odbočil smerom na Solivar. Trasa bola dlhá 18,9 km a prekonávala výškový rozdiel 515 m. Plavebný kanál mal v priečnom reze tvar lichobežníka s rozmermi 33x18x24 cólov a bol postavený z drevených fošní hrubých 2,5 cóla. Úseky kanála v prirodzenom teréne mali h=lbku až 80 cm. Dno a svahly týchto úsekov boli opevnené veľkými doskami z trachitu, bridlice a pieskovca. Keďže sa v prevádzke neosvedčili, boli nahradené dreveným obkladom.

Iniciátorom projektu Cykloželeznička je Sigordská spoločnosť a jej členské obce, v ktorých nájdete ďalšie neobjavené zaujímavosti: Dulová Ves – Boltocký mlyn / Kokošovce – Kokošovská dubina, Šťavica, Latinský kameň, Sisin okruh / Zlatá Baňa – klauzury, Čierna hora, Rysie skaly, Kujvy / Červenica – Dubnícke opálové bane / Ruská Nová Ves – Zbojnícky hrad / Záborské – renesančný, barokov prestavaný kaštieľ zo 17.stroočia / Abranovce – Raslavkameň, rodisko J.Hirku, emeritného gréckokatolíckeho eparchu / Teriakovce – kostol sv. Michala / Tuhriná – hrádok Bodoň Trasa čiastočne kopíruje vedenie Pionierskej železnice Prešov – Sigord, ktorej výstavba začala 20.9.1958 a jej temer 12 km bolo vybudovaných v rámci akcie Z (dobrovoľná práca prešovskej mládeže a obyvateľov mesta) na trase pôvodnej lesníckej železničky. Slávnostné otvorenie trate sa uskutočnilo 17.6.1961, ale táto veľmi obľúbená turistická atrakcia nemala dlhú životnosť a v roku 1969 bola jej prevádzka ukončená a v roku 1974 sa začalo s likvidáciou železničného zvršku.

k Boltockému mlynu: zanedbanou technickou pamiatkou je Boltocký mlyn, ležiaci západne od obce, v údolí Delne. Vedie k nemu kamenitá poľná cesta od druhej kaplnky medzi Solivarom a Dulovou Vsou. Boltocký mlyn vznikol na mieste bývalej obce Boltovce (Boltok). Dnes je v súkromnom vlastníctve, avšak v minulosti to bolo významné miesto, ktoré súviselo s baníctvom a ťažbou soli, spracovaním opálu na Dubníku resp. kamennej soli v Soľnej Bani. Bol tu totiž mlyn na mletie pušného prachu a jeho sklad (pracháreň). Neskôr po zaplavení soľných baní tu vodná energia riečky Delňa poháňala hámor. Vyrábali sa tu panvy, na ktorých sa odparovala soľanka v samotnom solivare. Mlyn neskôr prešiel na klasickú výrobu – mletie obilia. Pozostatkami starých čias sú zvyšky vodného náhonu, kanálu, hriadeľ mlynského kolesa s niekoľkými zachovalými lúčmi, a hrádze bývalých vodných nádrží. Oblasť Boltoku mala podľa projektov z 80.rokov slúžiť ako rekreačná oblasť Prešova. Nestalo sa tak, bolo postavené prírodné kúpalisko Delňa bližšie k mestu. Je to asi lepšie, pretože technické pamiatky ostali nepoškodené a čakajú, či sa ich niekto ujme. Dúfajme, že sa nájde niekto, kto zachráni a sprístupní ešte existujúce zvyšky zašlej slávy Boltoku. k Pionierskej železničke: https://www.retromania.sk/1950-1959/presovska-pionierska-zeleznica v okolí Cykloželezničky – RNV, Záborské, Abranovce: Ruská Nová Ves Asi najznámejšou lokalitou v blízkosti Ruskej Novej Vsi je Zbojnícky hrad na vrchu Zamek. Vedie k nemu červenoznačený turistický chodník č. 0915. Z obce vedie okolo horárne a bytoviek po lese, popod novopostavené vysokonapäťové vedenie (Lemešany – Krosno) do údolia potoka. Odtiaľ sa skrúca doprava okolo ruín Zbojníckeho hradu (odbočka doprava) a po hrebeni ide k chate Sova k skalnému mestečku Oltáre. Zbojnícky hrad dostal pomenovanie podľa zbojníkov (rebelov, vojenských zbehov), ktorí tu sídlili v poslednej fáze využitia hradu pred jeho zbúraním v roku 1715. Bol postavený po roku 1298 storočí ako hrádok jeho šľachtických majiteľov Šóšovcov, ktorí vlastnili rozsiahle majetky v tejto časti Šariša. Málo známou skutočnosťou je to, že v obci prežil svoje posledné roky gréckokatolícky biskup De Kamelis, pôvodom z Grécka. Podľa neoverených indícií by mal byť na miestnom starom cintoríne aj pochovaní. Vraj jeho hrob už hľadalo niekoľko záujemcov, a to nielen zo Slovenska, ale aj zo zahraničia.

Pri obci je ešte využívané pieskovisko menej hodnotného piesku, a v kameňolome (kopec Popová) sa tiež niekedy ťažil kameň. Záborské Názov Záborské je novodobý, od roku 1948. Starý názov Haršag v sebe skrýva maďarské slovo Hassag (Lipová Vetva). Založili ho koncom 13. storočia a patril šľachticovi Sinkovi. Najpozoruhodnejšou stavbou Záborského je miestny kaštieľ. Bol postavený pôvodne ako renesančný v roku 1614. V roku 1741 bol barokovo prestavaný, neskôr bol upravený v druhej štvrtine 19 storočia. Kaštieľ je poschodová budova na renesančnom prízemí, s dvoma nárožnými vežami a úplne barokizovanou fasádou. Pri kaštieli je menší park. V súčasnosti je kaštieľ opustený a nevyužívaný, v súkromnom vlastníctve. Abranovce Názov obce súvisí pravdepodobne so slovom obran resp. obrana, kedy stará poloha obce mala obranný charakter. Pôvodné, staré Abranovce boli asi na vyvýšenej, obrany schopnej polohe nad dnešnou dedinou, v mieste zvanom Dzeduchovské, teda na mieste, kde bývali dedovia (šarišským nárečím dzedove). Obec má niekoľko zaujímavostí. Okrem polohy bez významného vodného toku má zachované dedinské námestíčko so zvonicou a kovaľňou. Stará ľudová architektúra je zastúpená obytným domom, vystavaným z kameňa, s dvojosovou fasádou a sedlovou strechou so slamenou krytinou. V Abranovciach sa narodil gréckokatolícky biskup Hirka. Abranovce sú východiskom značkovaného turistického chodníka č.8721 (žltá značka), ktorý zo stredu obce smeruje cez námestíčko okolo kostola lesnou cestou (úvozom) na plošinu Dzeduchovské. Tu je orientačne významný lesný sklad, kde žltá značka opúšťa lesnú asfaltku a vedie vľavo po lesnej ceste do sedla medzi Vyšnou Obadovou a Kráľovou a potom na hrad Bodoň. Raslavkameň Kultový kameň bol v nedávnej minulosti známy iba niekoľkým zasvätencom a miestnym z okolia. V súčasnosti popularizačné články o tomto zvláštnom pozoruhodnom kameni k nemu priviedli množstvo obdivovateľov. Niektorí mu, rovnako ako v minulosti, pripisujú magické účinky a okolie Raslavkameňa je plné darov vo forme stužiek, retiazok, ružencov, hrkálok a pod. Samotný balvan má tvar bochníka chleba, s rozmermi : výška max. 70 cm, dĺžka 2 m a šírka 1 m. Na vrchnej zaoblenej strane má otvory, v ktorých boli uložené dary – mince, hliníkové lyžice. Menší archeologický výskum pomocou detektoru kovov odkryl rôzne mince, pričom najstaršou bol polgrajciar z doby Jozefa II.(1765-1790) z roku 1776 (mincovňa Smolník), a tiež veľké množstvo lyžíc a malých naberačiek. Podľa legendy voda v jamkách je liečivá, živá voda. Umiestnenie jamiek pripomína otvory na tvári človeka – oči, nos, ústa. Celkove je pobyt pri Raslavkameni veľmi povznášajúci, miesto vyžaruje pozitívnu energiu. Pred prípadnými vandalmi je treba poznamenať, že Raslavkameň sa o seba vie postarať sám, krádeže votívnych darov resp. poškodenie Raslavkameňa neostane bez následkov. K Raslavkameňu sa viaže množstvo legiend. Základná verzia o zakliatom rytierovi, ktorý je tu zakliaty pre svoju lásku k dcére chudobného lesníka má svoje ďalšie varianty. Bol to vraj syn majiteľky blízkeho hrádku Bodoň, podľa druhej zase český rytier, podľa všetkého bratrík z blízkej bratríckej pevnosti. Balvan podľa etnografickej hypotézy mohol byť spojený s kultom plodnosti, čo pretrvalo do najnovších čias, kedy dievčatá a ženy viažu svoje dary na blízke stromy a kríky. Hrádok Bodoň. Táto stredoveká fortifikácia síce patrí do katastra blízkeho Lesíčka, ale jeho opis uvádzame pri opise Abranoviec. Je postavený na výraznej skalnej vyvýšenine okrúhleho tvaru v nadmorskej výške 855,2 m. hrádok má niekoľko názvov. Okrúhly tvar skaly dal názov aj hradu – Kerekku (Okrúhla skala) v stredoveku. Slovanské obyvateľstvo blízkeho okolia ho pre zvláštny tvar, keď z diaľky vyčnieva nad horizont ako makovička pomenovalo Makovica. Tretím názvom je Bodoň podľa jeho zakladateľa – šľachtica Buduna z Ploského. Podľa zachovalých listín sa tu ukrývali jeho rodinní príslušníci (manželka a deti) počas tatárskych vpádov koncom 13. a zač. 14. storočia. Osídlenie v stredoveku nebolo dlhodobé, avšak záchranný archeologický výskum odkryl

niekoľko stavieb, a to hlavne základy hlavnej veže. Táto veža spolu s viditeľnými valmi bývalých hradieb sú najviditeľnejšími pozostatkami hrádku. Hrádok Bodoň je svojou nadmorskou výškou jedným z najvyššie položených stredovekých hradov na Slovensku. Zaberá takmer celú vrcholovú plošinu s rozmermi 52 x 50 m. Výška skalných stien je až 20 metrov. Vysoké skalné steny hlavne na východnej resp. južnej strane slúžia ako cvičné steny pre skalolezcov. Prístup do hradu viedol od severu úzkym chodníkom, ale na hrad sa dá dostať aj od západu cez nízke skalné stupne.

Cykloželeznička nad vodnou nádržou Sigord pokračuje vo forme Lesníckeho náučného chodníka, ktorého autormi sú LESY SR, š.p. Týmto chodníkom sa dostanete do katastra obce Zlatá Baňa, obce s históriu ťažby zlata a ortute, východzím bodom na výstup na najvyšší vrch Slanských vrchov Šimonku, 1 092 m n m, s krásnymi výhľadmi na región Šariša. Pokračovaním po ceste za obcou Zlatá Baňa sa dostanete k Dubnickým opálovým baniam v katastri obce Červenica. Do 80. rokov 19. storočia boli dubnícke opálové bane jedinými baňami na svete, kde sa opál ťažil. Najkrajší a najznámejší solitér opálu z Dubníka, známy Harlekýn, sa nachádza vo Viedni v Naturhistorischer Museum. Prvá písomná zmienka o ťažbe drahého opálu je zo 16teho storočia. Zlatú éru prežívali dubnícke opálové bane v 19. storočí pod vedením klenotníka a podnikateľa z Viedne, Salomona J.N. Goldschmidta, po jeho smrti v jeho diele pokračovala manželka Emília a rodinní príslušníci, pamätník Emme Goldschmidtovej je dodnes nad osadou Dubník. Ťažba bola ukončená v roku 1922, k jej obnoveniu došlo v roku 2012 a od roku 2015 sú bane otvorené aj pre návštevníkov.

k zaujímavostiam v okolí Cykloželezničky – Kokošovce, Zlatá Baňa, Dubnícke opálové bane: Kokošovce + Sigord Názov obce súvisí so starým slovanským názvom kokoš pre kohúta, ktorého má obec vo svojom erbe. Aj jedna z legiend hovorí o tom, že na ostrožine (Kamenná) severovýchodne nad obcou bola pozorovateľňa – vartovka, odkiaľ varovali obyvateľov pred nebezpečenstvom. Súvis s ranným budením kohúta a varovaním pred nájazdmi je zjavná. Kokošovská dubina.Južné resp. juhozápadné svahy Slanských vrchov v blízkosti Kokošoviec poskytujú ideálne podmienky pre rast zvláštnej odrody duba letného, nazvanej „kokošovský dub“. Je známy tým, že jeho kmene obsahujú málo hrčí po bočných konároch, a je preto vhodný na výrobu špeciálnych výrobkov, napríklad v lodiarstve (sťažne a pod.). Latinský kameň. Latinský kameň podľa písomných pamiatok súvisí s vodným kanálom, ktorý bol po roku 1916 nahradený úzkokoľajkou. Bol vysekaný asi talianskymi vojnovými zajatcami počas 1. svetovej vojny na pamiatku ukončenia prevádzkovania vodného kanála, pretože kanál bol uvedený do prevádzky v roku 1821. Text je v latinčine a čaká na opätovné rozlúštenie. Latinský kameň nie je chránený ako technická pamiatka, je dlhodobo vystavený vplyvu počasia a tiež pôsobeniu vandalov. Niektoré znaky – písmená sú nečitateľné, preto jeho prepis a preklad je po rokoch dosť obtiažny až nemožný. Pravdepodobný prepis textu: PALLAS OFERE HOCCE OPRESSIT HUGONUM RI…..M PUBLICUM ……VIM POSEIDONIS 1822. Miesta v prepise označené bodkami sú v skutočnosti súčasťou priehlbeniny, kde sa znaky nezachovali. Šťavica – Sisin okruh kráľovná Alžbeta Bavorská, manželka cisára Františka Jozefa I. sa počas pobytu v Bardejovských kúpeľoch v roku 1898 na spiatočnej ceste zastavila aj v oblasti Šťavice. Na jej počesť sa v priestoroch nad vyšným prameňom oskutočnil piknik spojený s opekaním hovädziny podľa špeciálneho receptu (polievanie vínom, olivovým olejom…. Emancipovaná, uctievaná i zatracovaná, a v manželstve nie veľmi šťastná cisárovná tu podľa preštudovanej dobovej tlače strávila pekný deň, a podľa plánu sa mala zúčastniť aj obhliadky opálových baní, kde tesne pred jej návštevou našli veľké kusy drahého opálu. Nepodarilo sa zatiaľ zistiť, či sa táto návšteva na Dubníku uskutočnila.

Miesto pikniku – lúka nad vyšným prameňom za altánkom je v súčasnosti už zalesnené, ale v roku 1898 po tragickom atentáte na Sisi bol na ľavom brehu potoka Šťavica vybudovaný chodník a na jeho konci pamätník. Tvorí ho štylizovaný upravený prameň na spôsob umelej (lurdskej) jaskynky z miestnych kameňov, s osadenou tabuľou (text: KIRÁLNE ERSZEBÉTH ÉMLEK LÍGET 1898) v preklade: pamätný háj kráľovnej Alžbety, 1898. Obnova chodníka na ľavom brehu potoka, úprava existujúcej lesnej asfaltky s osadenými informačnými tabuľami, vyčistenie malého parku s cudzokrajnými drevinami na mieste pri hlavnej ceste, parkovisko a iné menšie stavby, to všetko by prispelo k vytvoreniu oázy pokoja v lone Slanských vrchov. Rácova dolina – vedie od spomínanej križovatky smerom na juh. Lesná asfaltka sa zatáča vľavo, potom zase doprava a končí pred sedlom Heteť. Zo sedla sa križujúcou žltou značkou dostaneme : vpravo do Abranoviec resp. vľavo na hrad Bodoň. Sokolova skala – výrazné skalné útvary pri vyústení Rácovej doliny. Okrem toho, že sú skalolezeckým terénom a výraznou dominantou doliny, sú z minulosti známe aj príhodou z poľovačky, kedy poľovnícky pes prenasledujúci jeleňa neprežil osudný skok a skonal pod skalou. Nešťastný majiteľ mu vraj vybudoval pamätníček na mieste skonu. V okolí je však niekoľko skalných útvarov, ku ktorým miestni obyvatelia vzťahujú túto poľovnícku legendu. Zlatá Baňa Obec vznikla spojením niekoľkých menších osád baníkov, drevorubačov a uhliarov (výroba drevného uhlia. V 18. storočí podľa plánov eráru z Viedne bola v mieste prehradenia potoka, okolo priehrady (klauzy) vybudovaná osada, ktorá dostala názov podľa nej – Clausura (Klauzúra). Priehradný múr – Klauza je technickou pamiatkou, v súčasnosti veľmi zanedbaný, zarastený náletovými drevinami, ktoré ju ničia. Spodný výpustný otvor je rovnako poškodený, ale i tak je to miesto, ktoré odporúčame na prehliadku. Značkované chodníky – Zelená značka č. 5703 vedie od Sigordu celou obcou Zlatá Baňa po hlavnej ceste až do sedla Pusté pole, kde odbočuje vľavo popod Šimonku do sedla Grimov laz. Červená značka č. 0915 vedie hlavným hrebeňom Slanských vrchov. Prešov – Solivar – Ruská Nová Ves – Zbojnícky hrad – chata Sova – Oltáre – sedlo nad chatou Fricka – Krivá lúka (nesprávne zaznačená ako Javornícka poľana) – Krivý javor (nesprávne označené ako Tri chotáre) – Hanušovské sedlo – Lysá – Herlica – Rysie skaly – Čierna hora – sedlo Červená mláka – Hermanovský hrebeň – sedlo Grimov laz pod Šimonkou. Modrá značka č. 2803 : zo stredu obce Zlatá Baňa – sedlo Červená mláka – Kuria hora – Údolie obrov – Hermanovské skaly – Hermanovce – Bystré. Žltá značka č. 8721 sa chotára Zlatej Bane dotýka od lúky Holubovka za Bodoňom, odkiaľ vedie do sedla Pusté pole a späť do centra obce Zlatá Baňa. Banícka minulosť Zlatej Bane je spojená hlavne s ťažbou antimónu v banských dielach Nižný Jozef (Jozef I.) a Gašpar, ktoré sa nachádzajú severne od obce v blízkosti modrej značky. Novšia banícka činnosť je spojená s polymetalickými rudami v bani v Temnom lese. Šimonka – najvyšší bod Slanských vrchov 1 092 m s výhľadom Čierna hora je dominantou severnej časti Zlatobanskej kotliny, chráni ju pred mrazivými vetrami od Poľska a Ruska. Rysie skaly je správny starý názov skál (nesprávne Zbojnícke skaly ) na západnom konci hrebeňa Čiernej hory. Vedie k nim červená značka, avšak peknou alternatívnou tejto trasy je aj žltá značka č. 8761 od Lesníckeho učilišťa Sigord. Rysie skaly tvoria skalné mestečko s mnohými skalnými vežami, vežičkami, bralami rôznych tvarov veľkostí. Tieto sú často nedostupné bez technických pomôcok a ich povrch je hladko vymodelovaný, s typickou vodorovnou ryhovanou odlučnosťou. Je tu zaujímavá kombinácia neživých skál a živých bukov rôznych tvarov, ktoré síce prekážajú ďalekému výhľadu, ale poskytujú možnosť pozorovať symbiózu v prírode.

Kujavy: Málo známa lokalita Kujavy sa nachádza južne od kóty 869,5 m, severozápadne od obce Zlatá Baňa. Alternatívne názvy sú Chujava, Zimná voda alebo Zimné vody. Prístup ku Kujavám je orientačne náročný, preto pre zachovanie nesporných kvalít prostredia odporúčame ich návštevu iba serióznym návštevníkom so skúseným sprievodcom. Kujavy vznikli zosuvom obrovského skalného bloku z masívu Čiernej hory, pričom vznikla kotlovitá prepadlina hlboká 80 metrov. Šírka zosuvu bola 120 m a dĺžka 350 m. Skalné zrútenie sa dáva do súvisu s okrajom kaldery sopky. Pri východnej časti Kujáv je prameň pitnej vody s mimoriadne studenou vodou. Medzi nahromadenými balvanmi na dne sú vytvorené rôzne otvory, previsy, ba i menšie jaskynky. V týchto dierach sa do leta drží sneh a ľad. Tento fakt využívali obyvatelia Zlatej Bane ako miesto prírodnej chladničky. Kujavy sú divoko krásne, človek tu má až zvieravé pocity, až strach, ale aj okúzlenie a eufóriu. Je to tam ako v zakliatej krajine z klasických rozprávok. Balvany porastené machom, priepasti, tajuplné diery a úkryty zvierat, množstvo snehu, dlhotrvajúca zima s častými chujavicami (od nich asi vznikol názov Chujavy). Preto je veľmi dôležité nevystavovať Kujavy nadmernému pôsobeniu negatívnych dôsledkov turistiky. k zaujímavostiam v okolí Cykloželezničky – Dubnícke opálové bane: Dubník – svetový unikát Dubnícky drahý opál je najznámejší slovenský drahokam známy na celom svete. Do 80. rokov 19. storočia boli dubnícke opálové bane jedinými baňami na svete, kde sa opál ťažil. Ich historická hodnota sa dá finančne iba ťažko vyjadriť, rovnako tak opál vo forme šperkov a mineralogických exponátov v zbierkach na celom svete. Najstaršie opisy dubníckeho opálu sa nachádzajú v diele gréckeho básnika Onomakrita. Niektorí autori spomínajú legendu, že tunajšie náleziská opálu boli známe počas Rímskej ríše prospektorom, ktorí z najkrajších kusov zhotovovali šperky, vraj aj pre Kleopatru, pre rímsku aristokraciu… Spomína sa prípad senátora Nónia, ktorý nechcel odovzdať svoj prsteň s veľkým opálom cisárovi Markovi Antóniovi a zvolil si radšej vyhnanstvo. Okrem spomínaného Onomakrita krásu a magické účinky drahého opálu opísali Julius Solimus, Aristoteles a Plínius, v modernejších časoch od 16. storočia napr. Anselm Boetius de Boodt, páter Brown, ale aj množstvo umelcov – literátov. Svoje názory na pôvod, chemické zloženie vyjadrilo v odborných článkoch množstvo geológov a mineralógov celého sveta. Šperky s dubníckym drahým opálom vlastnili okrem už spomínaných osobností aj mnohí členovia panovníckych rodov, napr. anglická kráľovná Viktória, francúzsky kráľ Karol X., cisár Rudolf II., Štefánia Belgická a kráľovná Izabela. Vlastnili ich aj členovia Napoleonovej rodiny a tiež na rakúsko- uhorskom cisárskom dvore za čias Márie Terézie. (1740 – 1780). Opál býva súčasťou šperkov (náhrdelníkov, náramkov, prsteňov, dóz, ihlíc, čiaš, brošní a pod. ). Pravdepodobne najkrajší a najznámejší solitér opálu z Dubníka – známy Harlekýn, sa nachádza v vo Viedni (Naturhistorischer Museum). Dubníckym opálovým baniam patria tieto svetové prvenstvá:

• najväčšie ložisko drahého opálu (objem opálonosnej horniny 2-3 mil. m3)
• najväčší rozsah banských prác (minimálne 25 km chodieb)
• najväčšia ložisková mocnosť (viac ako 200 metrov ). Okrem týchto priorít boli Dunícke opálové bane jedným z najvýznamnejších zimovísk netopierov v rámci Slovenska. Celkom sa v týchto priestoroch zistilo zimovanie (hibernácia) 17 druhov, čo predstavuje 68 % fauny netopierov Slovenska. História ťažby Prvé nálezy z Dubníka pochádzajú pravdepodobne z náhodných nálezov.

Za systematickú ťažbu vo svojej primitívnejšej fáze považujeme povrchové kutanie v plytkých povrchových ryhách a pingách zhruba od 11. storočia. Prvá písomná zmienka o ťažbe drahého opálu je až z 14.mája 1597, kedy cisár Rudolf II. vydal povolenie pre Alberta Magnusa z Wroclawi (Poľsko). Pozemky, kde sa nachádzal opál, boli po roku 1687 (Prešovské jatky) majetkom štátu a tento vydával povolenie kutania a ťažby rôznym jednotlivcom. Tento stav sa zmenil zhruba v roku 1800, kedy sa dali bane prenajať. Prvým nájomcom bol Jozef Rumpler, neskôr Marek Szentiványi a Gabriel Fejérváry. Zlatú éru prežívali dubnícke opálové bane v 19. storočí, a to hlavne v rokoch 1845 -1880. Klenotník a podnikateľ z Viedne Salomon Johann Nepomuk Goldschmidt začal podnikanie na Dubníku 14.augusta 1845, po jeho smrti v jeho diele pokračovala manželka Emília a rodinní príslušníci. V tomto období boli zavedené moderné metódy ťažby, spracovania, ale hlavne odbyt vyťažených polodrahokamov na trhu. Tomuto cieľu boli podriadené aj prísne pravidlá pre baníkov, ale aj reklama, keď sa dubnícky opál ako „kameň šťastia“ na trhy v západnej Európe prevážal cez Istanbul ako orientálny. V tomto obdobie je opál prežíval vo svete svoju najväčšiu slávu, čoho dôkazom bol obrovský úspech expozície opálov z Dubníka na Svetovej výstave vo Viedni v roku 1873. Pokračovatelia v diele Salomona J.N.Goldschmidta pokračovali v jeho diele a zveľaďovaní majetku, pričom používali miernejšie, na svoju dobu humanistické metódy (starostlivosť o chorých, vyučovanie detí baníkov v škole…). Dôkazom je aj pamätník Emme Goldschmidtovej nad osadou Dubník. V čase jeho inštalácie (po r.1888) boli totiž opálové bane už v nájme bratov Eggerovcov (1880 – 1896). V roku 1896 prešli opálové bane opäť do rúk eráru. Tu sa však začala prejavovať kríza podnikania s drahým opálom (klesajúci odbyt, konkurencia opálov z nových nálezísk v Austrálii) a ťažba sa utlmovala. Ani racionalizácia ťažby, nové technológie, ani nový majiteľ – francúzska firma Bitter – Belangenay nezabránili tomu, aby dňa 22.11.1922 sa z dôvodu nedostatku prevádzkového kapitálu ťažba ukončila. Aj v tomto období bolo nájdených niekoľko výnimočných kusov opálu. V 30. rokoch 20.storočia boli pokusy obnoviť ťažbu, avšak bez úspechu. Lokalita bola navštevovaná iba geológmi, mineralógmi , ale často aj rôznymi vandalmi a rabovačmi baní. Sympatické a prospešné boli letné tábory dobrovoľnej mládežníckej aktivity Strom života, počas ktorých sa vykonali práce pre pripravovaný banský skanzen. Bohužiaľ tieto práce neboli dotiahnuté do konca. Po vyhlásení drahého opálu za chránený minerál (1964) a opálových baní za chránený areál sa vyhľadávacím prieskumom zaoberala firma SAVARNA, prípravou ťažby zase akciová spoločnosť Opálové bane. Od roku 2012 sa ťažba obnovila a aj o návštevnosť a turisktické využitie banských diel sa stará spoločnosť Slovennské opálové bane (https://slovenskycestovatel.sk/item/slovenske-opalove-bane)